Ing. Pavol Rakovský, Informačné listy Slovenského historického rádioklubu, 1996

V roku 1995, keď som pripravoval výstavu synovej zbierky historických prijímačov v Slovenskom rozhlase z príležitosti storočnice rádia som si uvedomil, že na Slovensku nemáme ucelenú štúdiu vzniku a vývoja rádiotechniky, ba čo viac, že touto problematikou sa profesne nik nezaoberá. Z dostupných materiálov v pomerne krátkom čase som sa pokúsil zaplniť túto medzeru. Samozrejme, že predkladaná štúdia je otvorená a budem ju priebežne doplňovať a prepracovávať podľa ďalších archívnych materiálov a literatúry, které sa nádejam postupne získať, preštudovať a spracovať. Budem povďačný za akýkoľvek podnet, upozornenie, radu a informácie, ktoré mi ktokoľvek poskytne. Vedomí si nekompletnosti a nedostatočnosti predkladanej štúdie poskytujem ju iba úzkemu okruhu kolegov zberateľov a prosím o zhovievavosť pri jej posudzovaní Zostavoval som ju predovšetkým pre ich potrebu s láskou a zanietením k spoločnej veci, čo dúfam že ospravedlní jej nedostatky. Pripomínam tiež, že som sa venoval iba úseku dejín rádia približne do druhej svetovej vojny, pretože vojnové a povojnové sú pomerne veľmi dobre známe a dostatočne dokumentované.

Osobitne ďakujem pánu univ. prof. Ing. Václavovi Kalašovi z elektrotechnickej fakulty STU v Bratislave za odbornú recenziu, poskytnutie niektorých prameňov, z ktorých som čerpal pri jej zostavovaní a najmä láskavú, priateľskú a nezištnú pomoc.

Úvod
Snaha dorozumievať sa na diaľku siaha hlboko do prehistórie ľudstva. Počiatky si môžeme predstaviť v istej obmene ako výstražné zvuky, ktoré vydávajú rôzne druhy zvere. Pračlovek ich uplatňoval z vyvýšenín, vysokých stromov a skál. Človek si postupne vyrobil pomôcky, ktoré umožňovali vydávať intenzívnejšie zvukové signály s menšou námahou a počuteľné na väčšiu vzdialenosť. Takéto prenášanie správ sa dochovalo v Afrike až do nášho storočia (bubny tamtam). Veľmi rozšírené bolo najmä signalizovanie a odovzdávanie správ ohňom a dymom. V časoch starého Ríma, približne na prelome nášho letopočtu si rímske légie vylepšili tento systém používaním bronzových a strieborných zrkadiel. Dokázali si takto veľmi rýchlo posielať správy medzi jednotlivými pevnosťami a opevneniami limes románum. Na našom území to bolo medzi stanicami Devín, Jarovce, Bratislava, Rusovce (Gerulata), Cuňovo a Stupava v napojení na Carnuntum poblíž rakúskeho Hainburgu.

Takéto a podobné dorozumievacie systémy dospeli v 18. storočí do tzv. optického telegrafu, ktorý bol po prvýkrát prakticky využitý v r. 1792, keď bola postavená prvá linka z Paríža do St. Martin de Terre, dlhá 70 km, ktorú navrhol francúzsky farár Claude Chappe. Pozostávala zo systému semaforov, ktoré si postupne oznamovali svetelne dohodnuté dešifrovateľné znaky. Optické telegrafy sa používali ešte aj v prvej polovici 19. storočia.

Vznik elektrického telegrafu, predchodcu rádia priamo nadväzuje na poznanie elektriny. konkrétne Voltovej batérie. Prvé správy o elektrine nám zanechal Tháles z Milétu (624543 pr. Kr. ). Za prvé vedecké dielo o elektrine a magnetizme je považovaný spis Angličana Wiliama Gilberta, ktorý publikoval v roku 1600. Zaviedol pojem elektrina a skonštruoval prvý elektroskop. Až potom nastalo obdobie skúmania elektrických javov, ktoré vyvrcholilo v prvej polovici 18. stor. Významné práce sa uskutočňovali aj na petrohradskej akadémii vied. V r. 1753 sa tu odohrala tragická udalosť, keď prof. Georg Wilhelm Richman bol zabitý výbojom atmosférickej elektriny pri meraní na elektrometri, pripojenom ku kovovej tyči (anténe) so zvodom do laboratória. Všeobecne známy je Galvaniho pokus, ktorý hľadajúc elixír života objavil v roku 1789 mimovoľne induktívny prenos elektrickej energie. Pri preskoku iskier na trecej elektrike sa rozskočili žabie stehienka, zavesené opodiaľ na medenom drôte. Bol to prvý známy bezdrôtový prenos elektrickej energie. Veľmi zaujímavé pokusy konal franc. fyzik Jean Baptiste Bijot, ktorý v r. 1816 vysielal elektrické výboje vodičom a iným uzemneným vodičom vo vzdialenosti 10 metrov ich identifikoval cuknutím žabieho stehienka. Išlo tu už o bezdrôtový prenos umelých signálov. O bezdrôtový prenos umelých signálov sa usiloval v r. 1842 aj americký fyzik Joseph Henry. Cievkou a magnetkou registroval iskry vznikajúce v blízkosti telegrafu a neskôr aj umele vyvolané výbojom tzv. Leidenskej fľaše. Ako anténu používal zvislý vodič, natiahnutý zo strechy budovy do svojej pracovne. Umelo vytvorené iskry dokázal postupne registrovať až na vzdialenosť 600 metrov, búrkové výboje až do 12 km.

Drôtový telegraf predchodca rádia
Pokusy o využitie elektriny na diaľkové dorozumievanie sa začali v druhej polovici 18. storočia, avšak úspech bol podmienený objavením stáleho zdroja elektrického prúdu (Voltov stĺp z r. 1799). Nemecký lekár z Mníchova Samuel T. Sommiring v r. 1809 zostrojil chemický telegraf, ktorý pracoval na princípe elektrolýzy. Po objavení elektromagnetického princípu ruský fyzik P. L. Šilling v r. 1832 predviedol v Petrohrade ihlový telegraf s jedným multiplikátorom, ktorý pri činnosti vychyloval magnetku. Pri zostavení kódového systému bral do úvahy nielen počet výchyliek, ale aj smer vychýlení magnetky vľavo či vpravo, čo dosiahol opačným zapojením prúdu na vysielacej stanici. Na tomto princípe pracoval aj ihlový telegraf, ktorý zostavil anglický fyzik Charles Wheatstone v r. 1837. Jeho prístroje sa začali používať na anglických železniciach už v r. 1839.

V tom istom roku ako Wheatstone zostavil na americkom kontinente vynálezca amatér Samuel F. B. Morse telegraf, ktorý sa neskôr rozšíril po celom svete. Morse využil poznatok, že elektrický prúd môže byť dlhšie alebo kratšie zapojený, Čo môžeme striedať s prestávkou v dodávke elektrického prúdu. Na tomto princípe vznikla kombinácia bodiek a čiarok, ktoré nahradzujú písmená, číslice a rozdeľovacie znamienka. Táto kombinácia tvorí Morseho abecedu, ktorá slúži na prenášanie ľubovoľných zpráv. Pismená sa tvoria kombináciou dlhých a krátkych prúdových impulzov. Prúd sa prerušuje telegrafným kľúčom, ktorý vysiela do vedenia dlhé a krátke impulzy. Prvú linku pre Morseho aparáty, dlhú 60 km postavili v USA v r. 1844 medzi Washingtonom a Baltimorom. Zaujímavé je, že pokým v Európe bolo praktické využívanie telegrafu spojené so železničnou prevádzkou, v USA sa telegrafné linky budovali spočiatku na obchodné účely.

V Rakúsk-Uhorsku začali elektrický telegraf zavádzať na podnet vládnych kruhov v r. 1846. Prvá telegrafná linka bola postavená medzi Viedňou a Brnom popri železničnej trati. Z tejto linky v r. 1847 natiahli 45 km dlhú odbočku do Bratislavy. Viedla od obce Gänsendorf taktiež popri železničnej trati. Do prevádzky ju dali v r. 1848. Telegrafná stanica v Bratislave bola umiestnená na hlavnej stanici Centrálnej uhorskej železnice na Šancovej 1. Telegrafná linka viedla do Viedne na stanicu Severnej dráhy. Prvým telegrafistom na Slovensku bol Ján Pavlovský, hlavný telegrafistá, ktorého sem vyslali z Viedne už ako skúseného odborníka. Telegraf spočiatku nebol prístupný verejnosti. (De facto prvým slovenským telegrafistom bol Jozef Chudý, ktorý v r. 1787 zostrojil optický telegraf. Pozostával zo značkového systému 5 okienok. Kombináciou otvorených osvetlených a zatvorených tmavých okien vytváral kódové znaky jednotlivých písmen abecedy, číslic a interpunkčných znamienok. Pri akustickom variante otvorené okná nahradil bubnový úder vyššieho a nižšieho tonu. Jeho vynález nebol v praxi realizovaný). V r. 1886 bolo na Slovensku 124 štátnych a 150 železničných telegrafných staníc.

Pri otvorení telegrafnej stanice v Bratislave v r. 1847 sa telegrafovalo pristrojom, ktorý zhotovil škótsky matematik a fyzik Alexander Bain. Pracoval na elektromagnetickom princípe, ale nezaznamenával elektrické impulzy a bol pomalší, ako Morseho telegraf. V r. 1850 pri odovzdávaní linky Bratislava Pešť sa už začali zavádzať Morseho aparáty, ktoré boli jednotne zavedené v celej monarchii a stali sa základom pre ďalšie rozšírenie telegrafnej techniky u nás i vo svete.

Na rozvoj drôtovej telegrafie nadväzuje aj objav telefónu tento názov vytvoril nemecký učiteľ J. P. Reis v r. 1860. Za vynálezcu telefónu sa všeobecne považuje americký profesor fyziológie orgánov reči Škótskeho pôvodu A. G. Bell. Prvýkrát reprodukoval reč 10. marca 1876 v Bostone. Verejne bol predvedený v máji 1876 na výstavišti v Philadelphii. V Európe sa prvýkrát telefonovalo v Bratislave, kde pre potrebu arcivojvodu Fridricha Habsburgského inštaloval v Grassalkowichovom (dnes prezidentsko paláci tri súpravy Bellovho telefónu chýrny odborník a vynálezca Ferenc Puskás z Budapešti.

Rádiotelegrafia a rádiofonia
Podľa súčasných poznatkov pravdepodobne prvým rádioamatérom na svete bol američan dr. Mahlon Loomis, zubný lekár vo Washingtone, ktorý v r. 1865 vyslal zrozumiteľné telegramy medzi Mount Cochoctin a Boerse Deer vo Virgínii, vzdialené vzájomne 23 km, keď ako antény použil na prijímacej i vysielacej strane drôtené vodiče, nesené drakom. Z Loomisových spisov je zrejmé, že už spoznal jadro teórie o šírení elektromagnetických vĺn, ktorú neskôr formuloval Hertz. Na rozdiel od neho sa však domnieval, že vlna sa šíri iba horizontálne. Niet pochýb, že keby sa mu bolo dostalo potrebnej podpory, aby mohol pokračovať vo svojich pokusoch, bol by zistil svoj omyl. Isté je, že mu bol v r. 1872 v USA udelený patent, prvý v histórii ľudstva, týkajúci sa bezdrôtovej telegrafie.

Zmieniť sa treba aj o výsledkoch, ktoré v tejto oblasti dosiahol geniálny T. A. Edison. V r. 1875 zistil, že zakmitávanie pri kľúčovaní telegrafu je vyžarované do diaľky a v r. 1885 patentoval oznamovací systém s použitím zvislých antén. Navrhol tiež antény, nesené upútanými balónmi. Pomocou anténového systému sa v r. 1882 podarilo A. E. Dolbearovi prenášať na značnú vzdialenosť kod.

Významným medzníkom boli Faradayove zákony o elektromagnitizme. Senátor Marconi pri stom výročí ich formulovania v rozhlasovej prednáške z Londýna povedal: "Možno oprávnene povedať, že semeno, z ktorého vyklíčilo rádio bol pokus Michala Faradaya pred sto rokmi, ktorým bolo dokázané, že ak sú dva elektrické okruhy v príslušnom styku, prechádza elektrina z jedného na druhý; deje sa to aj vtedy, ak sú v neveľkej vzdialenosti od seba". Faraday začal o priestore okolo elektrického telesa hovoriť ako o elektrickom poli a vyslovil hypotézu, že elektrické sily pôsobia na diaľku práve vplyvom' tohto poľa. Veľkým zástancom Faradayovho učenia bol Škótsky fyzik James Clark Maxwell, ktorý nielenže ho rozšíril, ale predovšetkým spracoval matematicky. V r. 1873 vydal dvojzväzkový "Traktát o elektrine a magnetizme", v ktorom zhrnul všetko, čo bolo dovtedy známe, ale aj svoju predstavuje elektrina preniká nevodivým prostredím tak, že v ňom vytvorí tzv. posuvný prúd, ktorý vyvolá tiež magnetické pole. Svoju predstavu dokumentoval matematicky v sústave štyroch rovníc, popisujúcich vzťahy medzi charakteristickými veličinami elektromagnetického poľa. Vyslúžil si tým nielen prívlastok "básnik fyziky", ale predovšetkým vytvoril základy modernej elektrotechnickej vedy, z ktorých doposiaľ vychádza. V závere napisal, že svetlo a elektromagnetizmus sú prejavom tejže substancie a že svetlo i elektromagnetické vlny sa šíria poľom v súlade so zákonmi elektromagnetizmu. Dospel k názoru, že podstata svetla je elektromagnetické vlnenie s nepatrnou vlnovou dĺžkou a čisté na základe matematických úvah predpovedal, že pri iskrovom výboji vznikajú oveľa dlhšie elektromagnetické vlny, ktoré sa priestorom šíria rýchlosťou svetla.

V tom čase nebol prístroj, ktorým by bolo možné zachytiť vysielané vlny. Považovať zaň možno až mikrofónový kontakt D. E. Hughesa, s ktorým v r. 1879 zdarné prijímal na vzdialenosť 450 m. 20. apríla 1880 predviedol pokusy s prenášaním signálu priestorom pred Kráľovskou spoločnosťou v Londýne, no nepodarilo sa mu ich presvedčiť, že ide o elektromagnetické vlny. Vedecký dôkaz ich existencie podal až Hertz. Hughesov vynález upadol do zabudnutia.
Krátko po Hertzovom úmrtí v r. 1894 sa v Londýne zišla Kráľovská spoločnosť, na ktorej prof. Oliver Joseph Lodge predviedol nový detektor zariadenie na zisťovanie prítomnosti elektromagn. vĺn, skladajúci sa z kovovej doštičky a jemného drôtu, ktorý sa jej ľahko dotýkal. Vždy, keď bol v činnosti iskrový vysielač, prechodový odpor drôtu sa natoľko zmenšil, že sa uviedol do činnosti elektrický zvonček. Tento "mikrofonický kontakt" (detektor) Lodge nazval koherer, čo znamená združovač, zlučovač.

Objaviteľom koherera bol Branly, ktorý navrhoval pomenovanie radioconducteur (rádiový vodič), pretože vystihuje hlavnú vlastnosť nesúvislých vodičov, vyvolávanú elektromagn. žiarením. Ujalo sa však pomenovanie Lodgeho. Detektor údajne poznal už. v r. 1885 Calzecchi-Onesti, profesor Beccariovho gymnázia v Miláne. Podľa jeho konštrukcie ich údajne zhotovoval aj jeho žiak Marconi.

Prvý, komu sa podarilo systematicky budiť, vysielať a prijímať elektromagnet, vlny býva všeobecne uznávaný H. Hertz. Ten v r. 1887 použil pri vysielači dipólovú anténu, tvorenú priamym medeným vodičom, zaťaženým na oboch koncoch veľkými kovovými gaľami. Rezonančný kmitočet bol 53 MHZ, teda v pásme metrových vín, kde je dipól veľmi vhodnou anténou, najmä v doplnení s použitým parabolickým reflektorom.

Profesor námornej akadémie v Kronštadte A. S. Popov použil na samočinné registrovanie atmosférických výbojov drôtovú anténu prijímača s kohererom. Svoje zariadenie podstatne zdokonalíl, ked koherer z jednej strany pripojil na hromozvod, a druhý vývod koherera k zemi. Zostrojil takto vlastne prvú prijímaciu anténu, s ktorou v máji 1895 prijímal vlny, vysielané induktorom s iskrískom až na vzdialenosť 4 km.

Vysielanie elektromagn. vĺn zdokonalil prof. Righi v Bologni. Aby zvýšil účinnosť Hertzovho iskriska vložil medzi jeho dve guľové elektródy ešte ďalšie dve, takže iskrište bolo trojdielne. Prostrednú časť vložil do nádržky s olejom, aby zamedzil oxydácii povrchu gúľ. Jeho prednášok a pokusov s rádiovými vlnami sa zúčastňoval študent Gulialmo Marconi. Mal neobyčajne šťastnú ruku v experimentovaní s prístrojmi, v ktorých duchaplne zlúčil všetky vtedy známe zariadenia. Za prijímač mu slúžilo úplné zariadenie A. S. Popova. Použil aj jeho zariadenie, v ktorom ramienko signálneho zvonka pri zpätnom pohybe klepnutím na koherer porušilo spojitosť pilín a tým znova sa stalo nevodivým a teda schopným príjmu ďalších signálov. Na vysielacej strane použil Righiho trojdielne iskrište, pripojené na sekundárne vinutie induktora. K iskrišťu pripojil zvislý drôt podobne, ako prof. Popov a druhú stranu iskrišťa uzemnil. Touto neobyčajne šťastnou myšlienkou zvýšil množstvo vyžarovanej energie a tým aj účinnosť a dosah vysielača.

Svoje pokusy začal Marconi v r. 1895 na statku svojho otca neďaleko Bologne. Po prvých úspechoch, nenajdúc v rodnom Taliansku spočiatku, porozumenie odišiel do Británie, odkiaľ pochádzala jeho matka. Našiel tu veľkú podporu najmä v sirovi Wiliamovi Preeceovi, vedúcom inžinierovi štátnej telegrafnej služby, ktorý sám v tomto odbore experimentoval.

Za dátum oficiálneho zrodu rádiotelegrafie sa všeobecne považuje rok 1896, kedy Marconi s Preecem telegrafováli za prítomnosti nemeckého profesora Slabyho v bristolskom prieplave na vzdialenosť 13 km pod dohľadom štátnej komisie. Svojou neobyčajnou vynaliezavosťou a húževnatosťou, s ktorou Marconi podnikal neustále nové a nové pokusy urýchlil vývoj rádiotelegrafie, obmedzujúcej sa vtedy na prácu v laboratóriách natoľko, že naraz vynikol jej ďalekosiahly význam pre prenášanie zpráv na veľké vzdialenosti. Marconi prijal ponuku talianskej vlády a ešte v r. 1897 uskutočnil pokusy v Taliansku, keď v zálive Spezia dosiahol spojenie na vzdialenosť 18 km. Veľký útlm antény odstránil pripojením samoindukčnej cievky, čím mimovoľne zaviedol do rádiotelegrafie ladenie, na ktorého dôležitosť prvýkrát upozornil v r. 1894 známy Nikole Tesla vo svojej knihe "Výskum fázových prúdov".

Tesla, Chorvát, žijúci v USA už v roku 1892 prednášal v Londýne a Paríži o vysokofrekvenčných prúdoch a o svojom systéme prenosu. O rok neskôr v Philadelphii a St. Luise uviedol ďalšie podrobnosti, týkajúce sa antény, uzemnenia a rezonančných obvodov. Laboratórne pokusy predviedol už v r. 1894. Medzi očitými svedkami bol aj S. L. Clemens, známy pod pseudonymom Mark Twain. Bezdrôtová telegrafia však nebola hlavným predmetom Teslových záujmov. Jeho snom bol prenos elektrickej energie pre pohon strojov. V r. 1895, ked požiar zničil Teslove laboratórium napísal New York Chronicle: V troskách leží aj prvá pokusná vysielacia stanica bezdrôtovej telegrafie, Teslov posledný objav, ktorou dokázal prenášať signály aj do vzdialených miest New Yorku.

Zaujímavé pokusy konal aj Henry Bradwardine Jackson, poručík britského námorníctva. Kompetentné vojenské úrady tušili však strategickú dôležitosť jeho vynálezu a preto ho tajili natoľko, že nesmel podať ani žiadosť o patent. Jackson zostrojil zariadenie bezdrôtovej telegrafie pravdepodobne v r.1894, najneskôr však hneď začiatkom budúceho roka. Vysielaciu stanicu zriadil na pobrežnom majáku a prijímač mal na palube krížnika Glenmore, na ktorom slúžil. Po zdarených pokusoch skúšal nadviazať spojenie aj medzi dvomi plavidlami.

V roku 1897 bola založená spoločnosť na stavanie Marconiho staníc "Wireles Telegraph and Signál Company", ktorá v r. 1901 vybudovala prvú veľkú rádiostanicu v Poldhe. Profesor Slabý po návrate z Marconiho úspešného spojenia v bristolskom prieplave pracoval taktiež na rádiotelegrafických prístrojoch. Spolupracovníkom mu bol jeho asistent Arco, s ktorým spolu vypracovali systém, nazvaný neskôr Slaby-Arco. Na dovtedy používaných zariadeniach bol na generovanie elektromagnetických vĺn používaný výboj kondenzátora. Kmity boli tlmené, t. j. s klesajúcou amplitúdou. Inú cestu hľadali Thompson, Šimon, Judell a Poulsen, ktorí z lampového elektrického oscilátora získali netlmené kmity. Prvé praktické dobré výsledky dosiahol dánsky inžinier Poulsen, ktorý umiestnil el. oblúk do atmosféry alkoholových pár, čim dosiahol dokonalé chladenie oblúka a tým jeho stálosť. Prvým významne zdokonaleným zariadením bol systém Slaby-Arco, vyvinutý spoločnosťou A. E. G. a Braunov systém tovární Siemens a Halske. Na nátlak cisára Wilhelma bola konkurencia týchto dvoch fabrík šťastným spôsobom odstránená ich zlúčením pod názvom "Telefunken"

K rozvoju rádiotelegrafie významne prispel aj náš rodák reverend Jozef Murgaš z Tajova od Banskej Bystráce, ktorý sa vysťahoval do USA. Podľa dochovaných správ údajne prvý dokázal vyslať a prijať bezdrôtovo hovorenú reč. Má v USA registrovaných 12 patentov z oblasti rádiotelegrafie.
Iné pramene uvádzajú ako prvých dánskeho inžiniera Valdemara Poulsena a amerického inžiniera švédskeho pôvodu Reginalda Ambrey Fessendena. Poulsen zostrojil vysielač s tzv. "spievajúcim oblúkom", čo bol oscilátor (zdroj vysokofrekvenčných kmitov ) s vhodne konštruovanou oblúkovou lampou, ktoréj prúd bol modulovaný prúdom z mikrofónu napr. transformátorom so sekundárnym vinutím, zapojeným v jednom z prívodov prúdu. Fessenden skonštruoval rotačný generátor, ktorý vyrábal striedavý prúd dostatočne vysokého kmitočtu. S oboma vysielačmi boli podniknuté mnohé pokusy.

V roku 1900 sa Marconimu a predtým aj nemeckému fyzikovi K. F. Braunovi podarilo významné zlepšenie. Vysielaciu anténu pripojili k oscilátoru cez indukčnú cievku. Tým sa z oscilátora, iskrišťa a primárneho vinutia cievky vytvoril kmitavý obvod, ktorý bolo možné zmenou kapacity kondenzátora ladiť. Keď sa takto upravil aj prijímač, vysielač sa stal "ladičkou" a prijímač "rezonujúcou strunou". Po zavedení ladenia mohla byť každej stanici pridelená určitá vlnová dĺžka, na ktorú sa prijímač presne naladil. čím sa zamedzilo rušeniu príjmu nežiadúcimi vysielačmi, značne sa zvýšila účinnosť a tým dosah spojenia.
V závere roka 1901 sa G. Marconimu podarilo na tie časy neuveriteľné transatlantické spojenie medzi Európou a Amerikou. To bolo definitívne víťazstvo rádiotelegrafie i osobné Marconiho. Už ho nikto a nič nezastavilo na jeho viťažnej, aj keď nesmierne namáhavej ceste rozvoja komunikácie, po ktorej sa dostal k svetovej sláve a zaslúženým najvyšším métam.

V spoločnosti Telefunken bol na základe prác Wiena a Lepela vypracovaný systém tzv, vyhasínajúcich iskier a systém znejúcich iskier" . Pre to že vtedy sa všeobecne prijímalo sluchom, bol tento posledný systém obzvlášť výhodný a dospel k veľkému rozšíreniu. V r. 1906 postavila spoločnosť prvú veľkú stanicu v Nauene, ktorá spočiatku slúžila iba pre vlastné firemné pokusy, ale po niekoľkých prestavbách sa neskôr stala najväčšou stanicou v Európe. Popri iskrovom a oblúkovom (Poulsenova lampa) systéme vznikol čoskoro tretí. spočívajúci na strojovej výrobe netlmených vĺn vysokej frekvencie. Dosiahlo sa to tromi spôsobmi: indukčné stroje Fessendena z r. 1904 a Alexandersona z r. 1906, ďalej Goldschmidtovým strojom z r. 1908, vybudovanom na princípe reflexie a nakoniec zariadením, ktoré na základe podnetu Epsteina v r. 1902 uviedla do praxe spoločnosť Telefunken v r. 1913. Vysoká frekvencia sa docielila osobitným transformátorom.

Príjem sa už uskutočňoval citlivejšími a účinnejšími detektormi, ktoré nahradili nespoľahlivé koherery. Predovšetkým to bol elektrolytický detektor G.Ferrieho, R. A. Fessendena a W. Schlomilcha. Detektor na celkom novom princípe vyvinul Marconi. Využil Rutherfordom objavené vlastnosti zmagnetizovaného drôtu, ktorý vplyvom vysokofrekvenčného prúdu stráca svoj magnetizmus. Nebol veľmi citlivý, ale bol účinný aj pri silných atmosférických poruchách. . V ére tonových vysielačov sa veľmi rozšíril kontaktový kryštálový detektor. Používal sa od r. 1906 do tridsiatych rokov. Zväčša išlo o kryštál leštenca olovnatého alebo pyritu. Ich prednosťou bola vysoká citlivosť, ktorú však pri atmosférických poruchách často strácali opaľovaním kontaktu.

Revolúciu spôsobili elektronové lampy elektrónky, ktoré definitívne rozhodli v prospech vysielania netlmenými vlnami. Bol to snáď najväčší objav v dejinách rádiotechniky. Aj v príjme úplne nahradili kontaktové detektory, pretože umožnili nielen dokonalé detektovanie vĺn, ale aj zvýšenie prijímanej amplitúdy takmer ľubovoľne. Zvýšila sa tým značne výkonnosť staníc, takže s menšou energiou sa docielilo spojenie neporovnateľne väčších vzdialeností.

Po prvýkrát boli lampy zavedené vo forme plynových detektorov, avšak so skromnými výsledkami Wehneltom v r. 1906. Na usmerňujúci účinok lampy s ďalšou elektródou upozornil už Edison, ale nevenoval mu dalej pozornosť. Svoj e pokusy s diódou uverejnil v r. 1884 v časopise "Engineering". V r. 1899 nemeckí vedci Elster a Geitel zostrojili podľa jeho článku usmerňovač striedavého el. prúdu, založený na tom, že žiarovka s doštičkou vo vnútri prepúšťa prúd iba jedným smerom. Nedosiahli mnoho, ale upozornili na Edisonov objav. Ešte v tom roku tento jav vysvetlil J. J. Thompson "otec elektrónu".
Prvý patent na elektrónku získal Angličan John Ambrose Fleming. Mala dve elektródy a preto bola neskôr nazvaná diódou. 0 tri roky neskôr získal Lee de Forest americké patenty na elektrónku, ktorá okrem anódy a katódy mala ešte tretiu elektródu mriežku. Vynález nazval podľa latinského audio (počujem) audio n. Bola to vlastne nedokonalá trioda. V r. 1912 prišiel de Forest na to, že ak privedie na mriežku triody slabý signál, objaví sa v jej anódovom obvode signál oveľa silnejší a že teda audion môže pracovať ako zosilovač.

V tomto roku boli vyrobené prvé telefónne linkové zosilovače a pri ich vývoji sa stalo, že začali pískať. Čoskoro sa zistilo, že nepríjemný jav vzniká ak sa do mriežkového obvodu prenáša časť signálu z anódového obvodu, znova sa zosiluje a zasiľovaníe vplyvom tejto zpätnej väzby pokračuje samovoľne až do okamihu, keď sa zosilovač rozkmitá a stane sa z neho oscilátor. Zpätnú väzbu objavili okrem de Foresta a ďalšieho Američana E. H. Armstronga taktiež anglickí a nemeckí inžinieri. Vynález elektrónkového oscilátora sa pripisuje najčastejšie pracovníkovi fi. Telefunken A. Meissnerovi.

Triódu, vyhovujúcu dnešným požiadavkám vyvinul až v r. 1915 americký banský inžinier I. Langmuir, ale dobré výrobky boli k dispozícii už skôr, takže, vynálezy elektrónkového zosilovača a oscilátora mohli byť použité v konštrukcii vysielačov už koncom roku 1914.

Prvé elektronkové lampy sa terajším podobali pramálo. Zastrkávali sa ako sviečky do svietnika, zospodu trčali štyri drôty, dva od vlákna, tretí od doštičky a štvrtý od mriežky, ktoré sa pripojili k prijímaču. Čoskoro sa objavili lampy s dvomi, tromi mriežkami, neskôr až so siedmymi. ôsmymi.

Vdaka elektrónkam sa celkom zmenili prijímače. Vrcholom prijímacej techniky sa stal Armstrongov superheterodyn, teda superhet, ktorý objavil v r. 1918 a ktorý sa dodnes používa na príjem rozhlasového ale aj televízneho vysielania. Zachytené signály prevádza na tzv. medzifrekvenciu. čo má výhodu vo vysokej citlivosti, značne j selektívnosti, jednoduchosti zosilovania a v pomerne nízkej cene.

Prvý patent na využitie kmitočtovej modulácie prihlásil už v r. 1902 Američan C. D. Ehret. Ale na jeho realizáciu nebola chuť ani prostriedky a tak rádiu vládla od začiatku amplitúdová modulácia. Výhodou kmitočtovej modulácie je veľká odolnosť voči poruchám prijmu, pretože väčšina pochádza od iskrenia el. spotrebičov, zberačov el. lokomotív a električiek, atmosférických výbojov atď. Tieto majú charakter amplitúdovej modulácie a prijímače kmitočtovej modulácie na ne nereagujú. Rozhodujúcou prekážkou bolo, že takéto vysielanie nebolo možné prijímať ani lacnou, obľúbenou kryštálkou. ani najluxusnejším superhetom. Tento problém sa podarilo vyriešiť E. H. Armstrongovi v r. 1932. O rok neskôr získal 4 základné patenty, začiatkom r. 1934 inštaloval vysielaciu aparatúru v Empire State Building a začal pokusne vysielať hudbu a reč neslýchanej kvality. Americký priemysel však o novinku nejavil záujem. Dňa 18. júla 1938 začal Armstrong činnosť 50 kW vysielacej stanice v N. Yorku. keď predtým rozdal prvú sériu prijímačov. Do troch rokov bolo v USA 40 kmitočtovo modulovaných vysielačov a pol milióna prijímačov. Po druhej svetovej vojne na nátlak mamutích rozhlasových koncernov preložila FFC rozhlas s kmitočtovou moduláciou do pásma, ktoré Armstrongove prijímače neobsiahly. Po pätnásťročnom márnom boji Armstrong spáchal v r. 1954 samovraždu. Od jeho dedičov zakúpil užívacie práva na jeho patenty Telefunken za milión dolárov a "revolučnému " rozhlasu sa otvorila cesta do Európy. Bolo to definitívne víťazstvo pre hifi príjem.

Prvé pokusy so stereofónnym vysielaním sa uskutočnili dvomi vysielačmi a dvomi prij ímačmi. Potom vzniklý sústavy, umožňujúce vytvoriť potrebné dva kanály jedným vysielačom, zlučiteľné s monofónnym prenosom. Stereofónne vysielanie začalo v júni 1961 v USA.

Rakúsko-Uhorsko
V Rakúsko-Uhorsku sa začalo s rádiotelegrafiou v roku 1902 najskôr vojenské námorníctvo a v r. 1903 aj pozemné vojsko. Prvé vysielače boli iskrové. Firma Siemens-Halske z Viedne zapožičala v r. 1908 svoju aparatúru na vysielanie a prijímanie depeši c. k. poštovému riaditeľstvu v Prahe z príležitosti konania obchodnej a priemyselnej výstavy. Bolo to prvé verejné predvedenie rádiotelegrafie v Čechách.

V r. 1909 vyšiel v časopise "Vynálezy a pokroky" vydávanom v Prahe popis domácej stanice iskrovej telegrafie s induktorom a kohererom. Robustný telegrafný kľúč mal 45 cm vysoký valček s guľatou izolačnou podporou pre prsty. Býval vybavený zariadením na zhášanie iskier, pretože kľúčovaný prúd dosahoval intenzitu niekoľkých desiatok ampérov. Zdrojom primárneho prúdu bolo spravidla dynamo, niekedy akumulátorová batéria. Zdrojom vysokofrekvenčných oscilácii boli iskry, preskakujúce na iskrišti. Na ich dĺžke a počte preskokov závisel výkon vysielača. Počet iskier záležal na prerušovači, zaradenom v primárnom okruhu. Býval vibračný, rotačný, elektrolytický alebo ortuťový. Ladilo sa oscilačnými obvodmi, ladenie sa nazývalo "syntonizácia". Detektorom bol koherer.

Po r. 1910 začali medzi Korneuburgom, Viedňou a Innsbruckom pokusy s Poulsenovými oblúkovými vysielačmi na vlnách 850 až 3700 m. Oblúkové stanice, zriadené v rokoch 1912 až 1914 v Larebergu, Triente, Sarajeve a v budove ministerstva vojny vo Viedni mali výkon 4 kW, v Trebinji 6 kW a v Przemysle 15 kW. Rádiotelegrafia patrila od 7. januára 1910 do kompetencie c. k. ministerstva obchodu. To zriadilo v roku 1912 v Terste inšpektorát iskrovej telegrafie a 31. januára 1913 vydalo výnos, v ktorom sa uvádza: "Opätovne bolo zistené, že sú zriaďované nepovolené stanice pre bezdrôtovú telegrafiu. Je potrebné vykonať opatrenia, aby tieto zariadenia boli do troch dní, prípadne ihneď vyradené z prevádzky". C. k. ministerstvo obchodu udeľovalo koncesie na prijímacie i vysielacie stanice. Jednu z prvých obdržal 9. sept. l913 prof. Dr. František Nušl na prijímaciu stanicu pre hviezdáreň Ondrejov na príjem časových signálov z Paríža a Norddeichu. Musel podpísať prísahu vernosti cisárovi. Jeho prijímač bol výrobok parížskej firmy Ducretet-Rogel.

Verejné rozhlasové vysielanie
Za prvé verejné vysielanie sa považuje vysielanie z Fessendenovej stanice Brant Rock v štáte Massachutes dňa 24. decembra 1906. Fessenden najskôr čítal z Lukášovho evanjelia, potom zahral na husliach, z gramoplatne prehral Händlove Largo a nakoniec poprial poslucháčom veselé vianoce. Poslucháčmi boli lodní a pozemní rádiotelegrafisti.

Ďalšie verejné vysielanie usporiadal 13. januára 1910 americký vynálezca Lee de Forest. Išlo o prenos vystúpenia Enrica Carusa a českej sopranistky Emy Destinovej z newyorskej Metropolitan opery.

Prvá koncesia na amatérsku vysielaciu stanicu bola udelená v r. 1905 vo Veľkej Británii. V r. 1913 tam už museli žiadatelia absolvovať aj povinné, skúšky. V knihe Wireless Blue Book, vydanej v r. 1910 bol uverejnený prvý zoznam amatérskych vysielacích staníc v USA, celkom 90. Pracovali na vlnách od 32 do 950 m a ich výkony boli od niekoľkých desiatok wattov do niekoľko kW. Používanie ľubovoľných vín i volacích značiek spôsobovalo časom značné problémy. Preto sa 4. augusta 1906 zišla v Berlíne prvá medzinárodná konferencia, ktorá sa snažila vniesť poriadok do bezdrôtovej komunikácie. Práve na tejto konferencii začal používať výraz "rádio". Tento výraz použil po prvýkrát vôbec v r. 1881 vo výraze "radiophony" Francúz Ernest Mercadier. V roku 1912 sa v Londýne schádza II. medzinárodná konferencia pre rádiotelegrafiu. V r. 1914 vyšiel v USA prvý Call Book so Štyristo adresami amatérov vysielačov. Anglický zoznam z r. 1920 obsahuje dvesto adries. V tomto roku je už amatérske vysielanie povolené okrem USA a Veľ. Británie aj na Islande, v Kanade, Austrálii a od r. 1921 aj vo Francúzsku. V prvom polroku 1921 bolo v USA udelených 10 809 licencii na amatérske vysielanie, do 1. 9. 1922 uz 16 467. Vlastniť vysielačku mohol každý, avšak vysielacia energia musela byť do 0, 5 kW a dĺžka vlny do 360 m.

Za najstaršiu rozhlasovú stanicu sa považuje americká KDKA spoločnosti Westinghouse v East Pittsburgu, ktorá začala prevádzku pravidelného vysielania hlásením o Hardíngovom víťazstve nad Coxom v prezidentských voľbách 2. novembra 1920. Následne veľmi rýchlo vznikajú dalšie stanice , rastie počet prijímačov, vzniká priemyselná, továrenská výroba radii, organizuj e sa ich predaj. Pravidelne vysielajúcich staníc bolo v USA uz v polovici roka 1922 asi 500.

Európske prvenstvo vysielania, aj keď nie pravidelného patrí Nemecku a firme Lorenz AG. Začala pokusy v r. 1913 a po vojne jej stanica Eberswalde sa ozvala znova. V r. 1920 sa k nej pripojila stanica ríšskej pošty Konigswusterhausen pokusným čítaním z novín. Dňa 23. marca prekvapila veľkonočným koncertom, ale dlho potom vysielala iba burzové zprávy.

V Anglicku začala pokusne vysielať v r. 1919 Marconiho stanica 2 MT v Chelmsforde. V novembri 1922 začala British Broadcasting Corporation (BBC) ako prvá v Európe pravidelné rozhlasové vysielanie a 13. januára 1923 vysielala prvýkrát celú operu odpoludnia Humperdinckovu Perníkovú chalúpku a večer Gounodovho Fausta a Margarétu. Spev aj hudba boli veľmi čisté a obzvlášť vynikal nádherný hlas Beatrice Mirandy. Po londýnskom vysielači čoskoro začalo pravidelné vysielanie z Eiffelovej veže v Paríži, vysielač Levallois, Eberswald v Berlíne a 7. novembra 1922 začal Činnosť aj rozhlas v Sovietskom Zväze.

Britskí amatéri mali dokonca možnosť, počúvať vysielanie amerických staníc; počuteľné bolí najmä WJZ Newark N. Y. , WDAF Kansas a ďalšie. Dňa 15. marca 1922 uverejnil parížsky časopis "Je sais tout" schematický obraz, znázorňujúci "rádiotelegrafický" koncert, ktorý bolo možné "súčasne počúvať" po celom Francúzsku.

Postupne do r. 1926, najmä po rokoch 1923/4 bolo v Európe vybudovaných asi 160 verejných vysielacích rozhlasových staníc, ktoré natoľko preplnili éter, že bolo potrebné zriadiť medzinárodnú organizáciu, ktorá by sa postarala o nápravu. Ustanovená bola v Ženeve s názvom "Burea International de Radiophonie". Nové rozdelenie vlnových dĺžok ktoré dohodla vstúpilo do platnosti 15. 11. 1926. V tom čase bolo v USA sústredené 56% všetkých vysielačov sveta (708). V Európe iba 18 % (200), ale priestorové nasýtenie vzhľadom na menší rozsah územia sa takmer vyrovnalo americkému. Celkový počet rádiofónických vysielacích staníc na svete bol takmer tisíc. Najlepšiu organizáciu rádiofónnej služby malo Anglicko, Nemecko a Švédsko. Bolo zvykom, že vysielacie právo bolo štátom prepožičané vhodnej spoločnosti ( v Anglicku BBC a BRG, v Rakúsku Ravag, v ČSR Radiojournal atď. ), ktorá dostávala časť poplatkov, vyberaných štátom od koncesionárov majiteľov prijímačov. V USA na rozdiel od Európy. bola sieť vysielačov vybudovaná úplne bez podpory štátu. Výlohy boli v plnej výške hradené reklamou .

Rádiového vysielania sa využíva veľmi všestranne. V polovici dvadsiatych rokov v USA na virgínskej dráhe pozdĺž el. napájacieho vedenia sa využívala vysokofrekvenčná telegrafia na dorozumievanie sprievodcov prednej a zadnej lokomotívy pri dlhých nákladných vlakoch. Výkon lampového vysielača lokomotívy bol asi 100 W a prijaté zosilnené značky sa reprodukovali megafónom. Na pobavenie cestujúcich, počas cesty boli v niektorých krajinách do rýchlikov zaradené rádiové vozne. Canadian National Railwais postavili 9 vysielačov na tieto účely pozdĺž hlavných tratí . Rádiovozeň mal až 24 párov slúchadiel. V Európe mali rádiovozne niektoré rýchliky rakúskych dráh. Okrem námornej dopravy, kde sa rádiospojenie využívalo už dávnejšie sú aspoň rádioprijímačom vybavované všetky väčšie lietadlá, často aj Vysielačom ( napr. vo Francúzsku bol povinný vysielač a prijímač vo všetkých lietadlách s viac ako 10 cestujúcimi a letiacimi na vzdialenosť nad 160 km ). Rádiové spojenie sa používa u polície a dokonca v nemocniciach ( napr. v nemocnici Hospital v Londýne bolo na jeden prijímač napojených 842 slúchadiel a niekoľko megafónov ).

Pravdepodobne prvý hotel na svete, ktorý mal rádiofónne prijímacie stanice vo všetkých hotelových izbách bol v r, 1922 šesťnásťposchodový Sherman Square Hotel v New Yorku. Zariadenie mali hostia k dispozícii bez príplatku. Autodopravná spoločnosť v Oaklande (California) experimentovala už v r. 1922 s prijímaním rádiofónie počas jazdy. Do svojich 85 autobusov inštalovala prijímače, aby cesta do Sacramenta ubiehala rýchlejšie. Spoločnosť oznámila, že koncerty zo San Franciska a Oaklandu počuť celkom dobre reprodukciou longspeakermi (reproduktormi ).

Prvý školský rozhlas bol pravdepodobne inštalovaný v r. 1922 na High scool v Piedmonte (California). V profesorskom kabinete bol ústredný vysielač a 25 školských posluchární malo prijímacie zariadenia. Toto bolo prepojené na rádiofonny prij ímač, takže bolo možné reprodukovať prednášky a koncerty, vyšielane rádiofónicky z iných miest.

Pre rozhlasové vysielanie sa používali stredné a dlhé vlny, krátke boli ponechané amatérom, pokladali sa za nevyužiteľné pomerne dosť dlho. Situácia sa podstatne zmenila najmä po úspešných pokusoch francúzskeho amatérskeho vysielača Leóna Deloya, ktorému sa 25. novembra 1923 podarilo prvé krátkovlnné spojenie Európa Amerika. Bol to veľký úspech, pretože dovtedy sa pokladalo za možné iba zachytenie resp. príjem vysielania z Ameriky v Európe, nie však v opačnom smere. K pokusom na amatérskych ( krátkych ) vlnách dochádzalo už skôr. Prvá séria v rokoch 1920/21 bola neúspešná. Žiadna americká stanica nebola v Európe zachytená. Na druhý test vypravila ARRL do Európy P. F. Godleya. ktorý sa usadil v Ardrossane v Škótsku. Na vhodnom mieste postavil stan a natiahol anténu Beverage. V noci 8. decembra 1921 sa mu podarilo na vlne 270 m zachytiť americkú stanicu lAAW, prvú a poslednú iskrovú amatérsku stanicu, zachytenú v Európe. Počas svojho pobytu v Škótsku sa mu podarilo niekoľkokrát zachytiť americkú stanicu 1BCG i ďalšie. Pri treťom teste v r. 1922 3 bolo zachytených 315 amerických staníc v Európe, nakoniec aj dve britské a jedna francúzska v Amerike.

Taliansky bádateľ svetového mena G. Mareoni sa pokúšal dlho o vysielanie na ultrakrátkych vlnách. V roku 1932 dosiahol dobré spojenie na vzdialenosť 270 km medzi Rocca di Poppa pri Ríme a mysom Figari na Sardínii. Vysielal na vlne dĺžky 57 cm s energiou 1 W. Prvé rozhlasové vysielanie na VKV sa uskutočnilo po prvýkrát 26. marca 1931 v Nemecku, použitá však bola ešte amplitúdová modulácia nosnej vlny. V roku 1931 zostrojil technický riaditeľ vysielača W. M. C. A. v New Yorku Frank Marx pravdepodobne prvý prenosný miniatúrny vysielač, ktorý sa zmestil do vaku 50 krát 35 cm. Mal dosah niekoľko kilometrov a používal sa pri interwiew alebo reportážach.

Rozhlasové vysielanie v ČSR a na Slovensku
Po vzniku ČSR sa budovania rádiostaníc ujala armáda. Prvá bola vybudovaná na Petříne v Prahe s použitím prijímača EKH Berlín, nájdeného po vojne na karlovarskom letisku. Od 10. decembra 1918 prebiehali pravidelné relácie s FL (Eiffelova veža) a od štedrého dňa aj s Coltano rádio.

No Slovensku malo počas vojny talianske vojsko svoju rádiovú sieť GHG Bratislava, GHP Košice, GVA Nitra a GZD Lučenec. Pri odchode darovali všetky zariadenia armáde. Odovzdal ich por. Tenento Marini. V marci 1919 bol veliteľom košickej stanice npor. Konečný.

Na stanici Petřín bol v novembri 1919 daný do prevádzky lampový vysielač, ktorý bol v tom čase označovaný ako "rúrový" (z nemeckého Rohre).
Armáda mala v r. 1919 spoľahlivú sieť staníc: POS Brno, PSA (taktiež MOS) Moravská Ostrava, PBI Bratislava, PKS Košice, PUR Užhorod a postupne pribúdali ďalšie. Bratislavská bola zriadená v továrni Apollo pri Dunaji s anténou, zavesenou medzi dvomi továrenskými komínmi, vysokými 70 a 55 m. Korešpondovala s Prahou, Košicami, Pádovou a Waršavou.

V októbri 1919 predložilo talianske veľvyslanectvo ministerstvu pôšt a telegrafov návrh senátora Marconiho a jeho spoločnosti, že dodá na svoj náklad čsl. vláde všetky rádiotelegrafické prístroje pre spojenie s veľkými stanicami Európy a Ameriky, personál na zapracovanie a zaručí pravidelný chod staníc. Spoločnosť by dostávala časť poplatkov počas dohodnutého obdobia. Odpoveď bola jednoznačne zamietavá: rádiotelegrafia musí zostať v rukách štátu!

V bývalej ČSR sa uskutočnilo prvé verejné rozhlasové vysielanie 15. mája 1923 na letisku Praha Kbely (autorom slova rozhlas, používaného v češtine a slovenčine bol v r. 1924 redaktor Národních listu L. Richard, vl. menom Durdil). Vysielač mal stanicu s výkonom 1 kW a vysielanie začalo prednáškou Osvetového zväzu. O tri dni sa začalo vysielať pravidelne. V júli 1923 sa ustanovila rozhlasová spoločnosť Rádiojournal, ktorá získala monopol na vysielanie. Spočiatku bolo štúdio zriadené v plátennom stane priamo vedľa vysielačky, neskôr v drevenom baraku. Vysielanie tejto stanice bolo verejne prijímané už od spomínaného 18. mája vždy večer v kine Sanssouci (neskôr Kapitol, potom menza na Opletalovej ul. ) v Prahe na zapožičanom francúzskom prijímači Nice, na ktorý bolo pripojených 8 megafónov. ČSR bola medzi prvými štátmi v Európe, v ktorých bolo zavedené pravidelné verejné rozhlasové vysielanie.

V lete 1923 začalo vysielať aj susedné Rakúsko z vysielača RadioHekaphon. V tomto roku vysielal už aj vysielač Berlín z Magdeburgerplatzu.

Na Slovensku začína vysielať Bratislava 17. októbra 1926 so stanicou MD 50 s výkonom 0, 5 kW prenesenou sem z Prahy, od 28. novembra pravidelne. Vysielaníe sa uskutočnilo zo štúdia, zriadeného vo Vládnej budove na Vajanského nábreží vysielačka bola umiestnená na streche Policajného riaditeľstva na Špitálskej ulici, v budove, nazývanéj U dvoch levov. Koncom r. 1926 sa skúša spoločné vysielanie Praha-Brno-Bratislava. Na jar 1927 začína činnosť vysielacia stanica v Košiciach-Haniske s výkonom 2, 5 kW. V roku 1928 sa uskutočňujú pravidelné medzinárodné prenosy (stredoeurópsky rozhlas) a k spoločnému vysielaniu sú pripojené aj Košice.

V roku 1928 bol v Bratislave uvedený do prevádzky nový vysielač, vyrobený fi. Marconi's Wireles Telegraph Co. Ltd, typ PA 5 so samostatným budičom a s výkonom vlny v nosnej anténe 12 kW. Vysielač bol umiestnený vo vlastnej budove vo Feribách ( Prievoz ), napojený na odber z miestnej. trojfázovej siete. Pracoval na vlne 277, 7 m. Pri plnej modulácii dosahoval výkon 15, 8 kW. Svojim kryštálovým dosahom obsiahol celé západné Slovensko a časť južnej Moravy. Vlastná anténa bola nesená dvomi oceľovými vežami vysokými 95 m, vzdialenými od seba asi 200 m.

Pre rozhlasové štúdio bol vypracovaný projekt na výstavbu samostatnej budovy na Jakubovom námestí, v ktorej bol potom Slovenský rozhlas umiestnený až do vybudovania novej "obrátenej pyramídy" na Mýtnej ul. Táto budova so zastavanou plochou 1 250 m , štyrmi štúdiami, miestnosťami pre hlásateľov, zošilovače, čakárne a šatne bola prvou na európskom kontinente, postavenou špeciálne pre účely rozhlasu.

Zaujímavá bola z dnešného pohľadu skladba programov. K dispozícií máme prehľad vysielania rádia Praha, ktorému približne zodpovedala aj skladba programov iných čsl. staníc. V roku 1923 od 14, 00 hod sa vysielali hodpodárske a burzové správy, od 19, 00 hod športové, prehľad tlače, predpoveď počasia, prednáška alebo spevácke vystúpenie, od 20, 00 hod druhá časť programu, väčšinou hudobná, ukončená dennými novinkami, V r. 1925 prvé vysielanie začínalo už o 11, 00 hod a končilo 21, 55 hod. Od tohto roku sa programy neustále zlepšovali. Postupne bolo zaradené vysielanie opier koncertov, tanečnej hudby, nemeckého vysielanía, poľnohospodársky rozhlas, presný časový signál, školský rozhlas, chrámová hudba, hry pre deti, rozhlasové hry, ženská a detská besiedka, divadelné správy, jazykové kurzy atd. Pri vysielaní hudobných programov bolo v r. 1926 zastúpenie jednotlivých druhov programov približne tretinovej r. 1928 už so značnou prevahou ľahkej hudby ( vyše 43 % ). Z literárnych programov mali spočiatku drvivú prevahu recitácie (vyše 45 %), ale už v r. 1927 tvorili iba cca 1, 5 %. Absolútnu prevahu tvorili prednášky a spravodajstvo, pričom vysielanie v nemeckom jazyku už malo vyše 10 % vysielacieho času. Prevahu vysielania v CSR malo spočiatku pražské štúdio, ale vybudovaním štúdii v Brne, Bratislave, Košiciach, Ostrave a iných mestách sa podiel týchto podstatne zvyšoval.

24. novembra 1928 o 17, 00 hod bol oficiálne otvorený medzištátny styk Prahy a New Yorku. Spojenie Prahy s Londýnom bolo cez Nemecko a Holandsko. Na rádiové spojenie cez oceán sa používala veľká rampová stanica v Rugby, vzdialenom 136 km od Londýna. Rádiové viny, vysielané stanicou zachytávala americká prijímacia startica v Houltone, odkiaľ sa nf. prúdy previedli 960 km dlhým vedením do newyorkskej medzimestskej telefónnej ústredne. Mikrofonne prúdy, vzniklé rečou amerického účastníka sa viedli cez ústredňu do vysielacej stanice v Rocky Point (Long Island). Vlny ňou vyžarované sa prijímali v stanici Cupar, vzdialenej 720 km od Londýna a odtiaľ telefónnym vedením do Prahy.

Rádioprijímače vo svete a v ČSR
Spočiatku bola výroba ojedinelých kusov prijímačov sústredená na výskumné, bádateľské a výrobné pracoviská a prijímače sa používali výlučne na výskumné účely, neskôr na navigáciu lodí a samozrejme predovšetkým na vojenské účely. Sériová výroba začala už pred prvou svetovou vojnou. V Európe je známy prijímač Telefunken z roku 1913 s tzv. Liebenovou trubicou (lampou). Jej originál je možné vidieť napr. v múzeu rádia a televízie v
Budapešti Diosde.

Rozmach sériovej výroby nastal až začiatkom dvadsiatych rokov, ked sa rozšírilo verejné rozhlasové vysielanie. Pravda, prijímačov bolo veľmi málo a boli väčšine nedostupné, takže spočiatku prevládal aj verejný príjem. Neskôr sa rozšírili kryštálové prijímače, ich používanie bolo však podmienené výkonom dostupného vysielača. V prvej ČSR bola rádiotelegrafia a rádiotelefónia vyhradená armáde, ktorá už počas mierovej konferencie v r. 1918 nadviazala spojenie medzi Prahou a Parížom. Ministerstvo obrany vydalo v r. 1920 ako druhú v poradí koncesiu na prijímaciu stanicu Astrofyzikálnemu observatóriu v Starej ďale (Hurbanovo). Vyslalo tam dokonca kpt. Kuníka, por. Slávika a rtm. Heinza, ktorí stanicu postavili a uviedli do prevádzky. Tento stav zmenilo uznesenie ministerskej rady v októbri 1920, ktorým bola rádiotelegrafia a rádiofónia odovzdaná do právomoci ministerstvu pôšt a telegrafov. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo však uznesenie parížskej medzinárodnej dopravnej konferencie, ktoré prehlásilo rádiotelegrafiu za rovnocennú s telegrafiou drôtovou. Až do začiatku rádiofónneho vysielania ministerstvo však nevydalo žiadnu legislatívnu úpravu, takže nebolo možné začať s výrobou ani predajom rádiových zariadení napriek tomu, že 10. októbra 1923 bolo vydaných prvých šesť koncesii na prijímače. Odhaduje sa, že napriek tomu bolo iba v Prahe asi 200 čiernych poslucháčov. Až vydaním zákona z 20. decembra 1923 a nariadenia z r. 1924 o úprave výroby, predaja a prechovávania rádiotelegrafných a rádiofónnych zariadení a ich dovozu z cudziny a vyhláškou ministerstva obchodu, priemyslu a živností z 10. mája 1924 o dovoze rádiografných a rádiofónnych zariadení sa otvorili možnosti praktickému využívaniu.

Vestník č. 66 ministerstva pôšt a telegrafov z 13. júna 1924 stanovil technické predpisy pre konštrukciu a chod prijímacích prístrojov, predpisy pre výstavbu antén, kontrolu prijímacích rádiofonnych staníc a pre výrobcov a predajcov rádiofonnych zariadení. Podľa týchto zákonov a nariadení sa začali vydávať koncesie na výrobu. Do mája 1924 ich bolo udelených 6, do konca roka 20, potom v rokoch 1925 - 46, 1926 - 64, 1927 - 68, 1928 - 70. Výrobcovia si 12. sept. 1924 založili "Združenie čsl. priemyslu rádiotechnického", obchodníci "Spolok rádioobchodníkov". Pre porovnanie zákon o rádiotelefónii bol v USA vydaný už 13.8.1913, novelizovaný v r. 1923 ustanovil za vydavateľa licencii ministerstvo obchodu.

Majitelia prijímačov poslucháči sa združili do "Rádioklubu československého", ktorého ustanovujúca schôdza sa konala 30. sept. 1923 v zasadačke "Elektry" v Karlíne. Zvolili 5 členný prípravný výbor na čele s mjr. Žáčkom, prihlášky prijímal Ing. Štepánek, vydavateľ "Rádioamatéra", prílohy časopisu "Nová epocha" - hlavný iniciátor založenia klubu. Podobné rádiokluby existovali už predtým v zahraničí, napr. v USA "American Relay Leaque", vo Francúzsku "Radioclub de France", v Anglicku "Wireless Society London", dokonca od 3. 9. 1920 aj v Južnej Afrike "Radlo Society of South Africa" podľa anglického vzoru
.
Prvý samostatný radiofonický prístroj, vyrábaný v ČSR sériové bol reproduktor "Kecal". vyvinutý v r. 1923 v laboratóriách Novej epochy a Radíoamatéra. Pracoval priamo s vysokofrekvenčným zosilňovačom. Prvá objednávka v počte 1 000 kusov smerovala do Anglicka. Najväčším a prvým výrobcom v susednom Rakúsku bola fi. Radiowerkes Horny, ktorú v roku 1923 založil Friedrich Horný. Začala s výrobou kryštálového detektora, ale už v r. 1924 uviedla do predaja dvojlampovky Mirawox a Neutro Baby.

V roku 1926 bolo teda v ČSR 64 výrobcov rádioprijímačov a rádiosúčiastok. Z toho bolo 6 priemyselných škôl, vyrábajúcich pre svoje potreby. Medzi najväčších výrobcov patrili Radiozávody Zenit v Prelouči, závody Telegrafie v Pardubiciach, Telektry v Olomouci a Radiety v Prahe-Vršoviciach. Celá slovenská výroba v počte dvoch výrobcov bola sústredená do Bratislavy. Jedným z nich bol údajne Václav Tauš.

Napriek značnému počtu výrobcov mal významný podiel na trhu dovoz. Údaje o dovoze sú zmiešané (rádiotelegrafné a rádiofónne prístroje spolu) a vyjadrené hodnotové. Tak v r. 1926 sa do ČSR doviezli prijímače s váhou viac ako 5 kg za 4, 5 mil. Kč, 1927 za 2, 75 mil. Kč a v r. 1928 za takmer 8 mil. Kč. S váhou do 5 kg v 1926 za takmer 36 mil. Kč, 1927 za takmer 24 mil. Kč a 1928 za takmer 17 mil. Kč. Existoval síce aj vývoz, ale bol viac ako rádové nižší. Najväčší dovoz bol z Nemecka a Holandska, podstatne nižší z Rakúska, Anglicka, USA, Maďarska, Francúzska a iných krajín. Vývoz bol značne rozptýlený, ale predsa len čosi vyšší podiel malo najmä smerovanie do Rakúska, Poľska a Talianska.

Až do roku 1928 bolo potrebné predkladať vzorky dovážaných prístrojov rádiovému laboratóriu ministerstva pôšt a telegrafov na schválenie. V tomto roku bol zrušený aj zákaz výroby a dovozu prijímačov so zpätnou väzbou.

Obchodníkov bolo v ČSR v r. 1926 celkom 933, z toho na Slovensku a Podkarpatskej Rusi 77 (v Bratislave 29). Súkromný občan mohol vlastniť a používať rádioprijímač iba na základe koncesie, ktorú spočiatku udeľovalo ministerstvo pôst a telegrafov, od 1.10.1924 riaditeľstvá pôšt a telegrafov, od 1. apríla 1925 aj telegrafné ústredne v Prahe, Brne, Bratisláve a poštové úrady v Pardubiciach/Opave a Košiciach. Konečne od 1. júla 1925 bolo právo udeľovať koncesie prenesené na všetky doručovacie poštové úrady a poplatky mohli vyberať doručovatelia.

Poplatky za používanie boli spočiatku veľmi vysoké a okrem značných nákladov na prijímač boli ďalšou brzdou masového rozvoja rádiofonie.

Príklad poplatkov - Obdobie

10. 10. 23	31. 9. 24	1	200	360
1. 10. 24	31. 3. 25	1	200	240
1. 4. 25	31. 7. 25	1	200	240
1. 8. 25	30. 11. 25		600	180
1. 12. 25	31. 3. 26		180	180
1. 4. 26	31. 12. 26		120	120

V súvislosti s vysokými poplatkami treba uviesť, že bol značný počet neevidovaných "čiernych" poslucháčov, proti čomu sa konalo množstvo opatrení. počínajúc vyhláškami o zákazoch a postihoch a končiac poskytovaním odmien za ohlásenie čierneho poslucháča. Prichytenie znamenalo nielen vysokú pokutu a súdne stíhanie, ale aj zhabanie prijímača. Pri kúpe prijímača obdržal kupujúci od obchodníka potvrdenie na predpísanom tlačive, ktoré na 14 dní nahradzovalo koncesiu.

Vlastníci prijímačov, nazývaní v tom čase amatéri sa združovali do klubov. Na Slovensku to bol rádioklub v Bratislave, ktorý sa konštituoval pod názvom "Prvý čsl. rádioklub, sekcia pre Slovensko a Podkarpatskú Rus". Schádzal sa v YMCA na Šancovej ulici, mal vyše 70 kníh a odoberal 38 zahraničných Časopisov. Vo výbore bol Henry Barden, riaditeľ YMCA. Ing. Jindřich Beneš, riaditeľ železníc, Egon Bondy, gen. riaditeľ, Dr. Ľudovít Okánik, starosta Bratislavy, gen. Spiré, zemský vojenský veliteľ a ďalší. Od r. 1925 sídlil v nových miestnostiach na Dlhej ul. č. 33. Amatéri sa tam schádzali denne. Raz týždenne sa poriadal verejný rádiokoncert. Ani veľká koncertná sála nestačila pojať všetkých záujemcov. V nedeľu 11. januára 1925 sa na takomto koncerte podarilo prvýkrát zachytiť Moskvu. Jej program bol reprodukovaný od 18, 00 do 19, 00 hod. V Košiciach bol zriadený Východoslovenský rádioklub, ktorý bol taktiež združený v čsl. rádioklube. Rádioklub Československý začal vydávať vlastný časopis "Československá rádiorevue". Vedúcim redaktorom bol Dr. Bastýr. Čoskoro sa kluby osamostatnili a utvorili zväz s názvom "Československý rádiozväz". Mimo spomínaných vychádzal v Prahe ešte mesačník Rádioslužba a Československý rádiosvet.

Počet koncesionárov, teda vlastníkov rádioprijímačov bolo v ČSR do 10. októbra 1923 6. do 31. decembra 47, do konca roka 1924 - 1564, 1925 - 17 000, 1926 - 175 081, z toho na Slovensku a Podk. Rusi - 7 949. Do konca roka 1927 vzrástol v ČSR na 219 655 a 1928 na 236 906. Pre porovnanie v r. 1922 bolo v USA asi 60 tisíc rodín, vlastniacich prijímač, celkove bolo asi 2 milióny prijímacov. Firiem, vyrábajúcich rádia a rádiosúčiastky asi 12 tisíc. V roku 1926 bolo už v USA asi 5 miliónov vlastníkov prijímačov (t. j. jeden prijímač asi na 20 obyvateľov), v Anglicku 2 178 000 (21), Francúzsku 800 000 (50), Rusku 50 000 (200), Rakúsku 230 000 (31), Nórsku 100 000 (26), Dánsku 92 000 (33), Švajčiarsku 51 759 (78), Č S R 175 081 (77).

Koncesie sa týkali aj obchodníkov z rádiami a opravárov. Opravy mohli vykonávať elektrotechnici s koncesiou. Súčiastky, potrebné na opravu, ktoré boli prehlásené za rádiozariadenie si nesmeli vyrábať, ale museli ich kupovať u oprávneného rádiovýrobcu alebo obchodníka. Na prechovávanie týchto súčiastok ako aj rádioprijímačov, zverených im do opravy potrebovali povolenie od ministerstva obchodu.

Výroba rádii prudko narastala najmä na prelome druhého a tretieho desaťročia, aby mohol byť uspokojený rapídne rastúci dopyt. Tak napr. v Anglicku, ktoré malo tradične najvyšší počet poslucháčov ich bolo koncom roka 1931 už 4 330 735, koncom roka 1932 až 5 262 953, teda prírastok za rok takmer milión! V Kanade bolo v polovici roka 1931770 436 poslucháčov, z toho vyše pol milióna v mestách. V Nemecku koncom roka 1932 takmer 4 a pol milióna, v ČSR v polovici roka 1933 pol milióna. V Európe najviac "zahustené" bolo Dánsko, kde bolo 14 rádii na 100 obyvateľov (1933).

Neuveriteľne postupovala tiež miniaturizácia prijímačov a rozsah ich využívania. V roku 1931 bolo v USA predaných 110 tisíc áut so vstavaným rádioprijímačom!

Nemalé problémy spôsobovali rušitelia rozhlasového príjmu s neustávajúcim prílivom sťažností poslucháčov. Boli prijaté rôzne opatrenia a zákaz rušenia upravený aj vyhláškami. Publikovaný bol napr. verdikt odvolacieho senátu krajského súdu v Košiciach z R. 1933, ktorý potvrdil rozsudok prvostupňového súdu. Ukladal zubnému lekárovi Dr. Keménymu odstrániť na svoj účet rušenie, spôsobené motorkom vŕtačky v jeho ordinácii na základe žaloby obchodníka Poczátku, ktorý sa sťažoval, že mu "ruší držbu rádiového posluchu". Známy bol tiež prípad z r. 1932 z francúzskeho Nice, kde istý hoteliér na základe súdneho rozsudku musel zaplatiť 10 tisíc frankov pokuty, nakoľko jeho neónová reklama rušila počúvanie rozhlasu.

Časové zatriedenie rádiofónického zariadenia v zbierke, pokiaľ nemáme k dispozícii spoľahlivý katalóg je pomerne dosť obtiažne. Technická úroveň i vonkajšia forma prijímačov sa vývojom menili, čo nám poskytuje isté možnosti orientácie. Treba však vziať do úvahy rozdielnu technickú úroveň jednotlivých výrobcov, najmä "oneskorenie" licenčných za výrobcami, ktorí svoje výrobky sami vyvíjali. Evidentný je aj výrazný časový posun európskej výroby za USA. Medzi zatrieďovacie znaky patrí predovšetkým tvar skrinky, technické riešenie, typ elektrónok, tvar stupnice, materiál použitý na skrinku, chassis, stupnicu atd. pravda pri zohľadnení úvodnej poznámky.

Pre stredoeurópskych výrobcov približne platia tieto znaky: ( Toto nasledujúce triedenie je spracované výlučne pre potreby zberateľov na zoradenie rádioprijímačov v zbierke s časovou postupnosťou ich výroby, nedelí ich teda z hľadiska úrovne technického riešenia )

Prvá polovica 20tych rokov: Hranaté škatule väčšinou so šikmou (skosenou) prednou stenou. Nožičkové, tzv. svietiace elektrónky, spolu s ladiacimi otočnými cievkami osadené spravidla zvonka na skrini. Potrebné boli slúchadlá alebo externý reproduktor, spravidla trúbový (podobný zmenšenine trúby z trúbového gramofónu).

Druhá polovica 20tych rokov: Truhlice s odklopným víkom, spravidla drevené, pevné plechové Škatule, ku koncu obdobia bakelitové so zaoblenými rohmi. Štrbinová stupnica, spravidla číselná. Elektrónky nožickové. Potrebné slúchadlá alebo externý reproduktor, väčšinou tanierový, ku koncu obdobia skrinkový.

1931- 1934: Objavujú sa prvé prijímače so vstavaným reproduktorom, tzv. kaplnky. Ku koncu obdobia aj hranoly na výšku so zaoblenou hornou Časťou, sledujúcou tvar reproduktora. Štrbinové stupnice ešte spravidla číselné, ale niekedy už so stanicami. Elektrónky nožickové.

1934 - 1936: Skrinky typu hranola, postaveného na výšku, tzv. pomníky, spravidla drevené, občas bakelitové. Stupnice obdĺžnikové, niekedy štvorcové, spočiatku celuloidové. neskôr sklenené. Elektrónky nožickové, od r. 1935 už aj lamelové.

1936 - 1939: Skrinky typu hranola, posadeného na širšej strane. Tento tvar sa zachoval až do nástupu tranzistorovej a polovodičovej techniky, ba možno povedať v podstate až dodnes. Väčšinou drevené, občas bakelitové. Stupnice obdĺžnikové, niekedy okrúhle, mimoriadne aj iného tvaru, sklenené. Elektrónky lamelové.

1940 - 1945: Tvar skriniek nezmenený, oveľa častejšie sa objavuje bakelit, najmä pri menších módeloch. Elektrónky zväčša kovové, prip. pokovované. Prijímače vyrobené v Nemecku, Holandsku a Maďarsku používali tiež elektrónky "Rimlock".

1945 - 1955: Tvar skriniek nezmenený. Elektrónky oktálové, v päťdesiatych rokoch kľúčové.

1955 - 1960: Tvar skriniek nezmenený. Elektrónky kombinované kľúčové a heptalové.

1960 - 1970: Tvar skriniek nezmenený. Elektrónky heptalové a novalové. Prepínače často nahradené tlačidlovými blokmi. Ku koncu obdobia sa namiesto usmerňovačej elektrónky používal selénový usmerňovač.

Rádioprijímače na Slovensku
Začiatok výroby rádioprijímačov na Slovensku nám doposiaľ nie je presne známy. Vieme iba toľko, že vr. 1926 sú vykazovaní na Slovensku dvaja koncesiovaní výrobcovia, oba j a v Bratislave, v r. 1928 už traja. Išlo takmer iste o dielenskú montáž z dielcov a súčiastok, vyrobených inými firmami, podľa osvedčených zahraničných výrobcov. Bratislava mala v porovnaní s inými slovenskými mestami isté priaznivé predpoklady. Nepochybne významné bolo geografické naviazanie na vedecké a vzdelanostné centrá Budapešť ale najmä Viedeň, ktorá mala svetoznámu technickú univerzitu so širokým zázemím technikov a rozvinutou priemyselnou základňou.

Dňa 15. apríla 1884 otvoril Karí Kragl verejnú telefónnu prevádzku v Bratislave ako prvú na Slovensku (druhú odovzdali do prevádzky v Košiciach vr. 1891). 2. februára 1884 sa v priestoroch Ludwigovho mlyna rozsvietili prvé elektrické žiarovky, dovedna 85 ks, z toho 16 sviečkových typu Svam (asi 15 W) na napätie 110 V. Napájalo ich dynamo cca 2, 2 kW.

V roku 1890 vznikla v Bratislave továreň na káble, úč. spol. , ktorá sa v r. 1905 rozrástla na 8 hál s plochou 1 500 m s tromi pohonnými parnými strojmi, kazdy s
výkonom 300 koni. Vyrábala elektrovodne materiály, voskovane drôty, drôty izolované gumou a rôzne výrobky z kaučuku. Solídnym základom pre vznik a vývoj elektrotechnickej výroby bolo aj vybudovanie závodu Siemens, protokolovaného už v r. 1894, ktorý začal s výrobou elektrotechnických komponentov a zariadení, predovšetkým elektromotorov, dynám a transformátorov v r. 1895 na Račišdorfskej (Račianskej) ulici. V jeho tesnom susedstve na dnešnej Kukučínovej vznikol v roku 1937 závod Tungsram, ktorý začal vyrábať žiarovky a v nových objektoch v roku 1938 rádioprijímače. Patronátom nad zavedením výroby bol poverený osvedčený závod Tungsram Budapešť, ktorý vyrábal rádia už od roku 1926 (založil ho v r. 1913 Jan Kamenickij, elektrotechnik ruského pôvodu, ktorý už v r. 1882 začal vo Viedni s dielenskou výrobou žiaroviek; od r. 1925 vyrábal pod názvom "Orión Villamosagi RT ".

Nový závod Tungsram v Bratislave znamenal revolúciu vo výrobe a rozšírení rádia na Slovensku. Stroje navíjačky a meracie prístroje boli dovezené z USA a Švajčiarska, zbytok vybavenia bol z domácej produkcie. Takto bol v porovnaní s ostatnými závodmi v ČSR vybavený špeciálne na výrobu rádii moderným spôsobom. Prvým vyrobeným prijímačom bol Tungsram Orión Triumf 404 v máji 1938. Výroba začala v navijárni, postupne v predmontáži a na montážnych pásoch. Ako posledná začala výroba v lisovni a galvanizovni. Lisované súčiastky na prvý prijímač boli dovezené ešte zo závodu v Budapešti. Už v roku 1938 bolo vyrobených úctyhodných vyše tritisíc prijímačov, v roku 1942 už takmer 15 tisíc. Na začiatku mal závod 30 technických a približne ďalších 200 pracovníkov. V čase druhej svetovej vojny prevzal tiež výrobu prijímačov Telefunken. Vyrábal sa tu aj "Slovenský národný prijímač", modifikovaný Telefunken 143 GW, ktorý stál v tom čase iba 550* Sk. Do roku 1943 bolo vyrobených 20 tisíc prijímačov Telefunken a 27 tisíc Tungsram rôznych typov. Vyrábali sa tiež rozhlasové ústredne, mikrofóny, reproduktory a zosilňovače, pričom už v r. 1939 bola vyrábaná aj luxusná hudobná skriňa, dýhovana kaukazským orechom na báze typu Tungsram Orión Triumf 505 L s gramafonom. Kuriozitami, zachovanými žiaľ iba na fotografiách bola hudobná skriňa, vyrobená Špeciálne pre prezidenta republiky a prenosný batériový prijímač pre ministra hospodárstva v r. 1939.

Po skončení vojny jednou z prvých objednávok bola výroba reproduktorov pre Sov. zväz ako aj predaj rádioprijímačov a zosilňovačov zo skladu. Po znárodnení bol závod premenovaný na Teslu. Výroba sa neustále zvyšovala a začali sa vyrábať prvé aparáty vlastnej konštrukcie. V roku 1953 dosiahla výška výroby 100 tisíc kusov ročne pri sortimente 13 typov rádioprijímačov.

Vývojové oddelenie začalo činnosť v r. 1951, ked najskôr pripravilo rôzne odvodené typy z prevzatých prijímačov. Prvé samostatné konštrukcie mali rádioprijímače Trio a Festival. V r. 1962 boli odovzdané do prevádzky nové objekty a súčasne sa uskutočnilo aj sústredenie výroby rozhlasových prijímačov z Tesly Hloubetín, Kolín a Prelouč do Bratislavy, čím sa tento závod stal monopolným výrobcom v ČSSR. Výroba sa prudko rozširovala a v roku 1966 dosiahla ročne vyše 300 tisíc rádioprijímačov. V máji tohto roka bol vyrobený dvojmiliónty prijímač. Postupne sa sortiment rozširoval a začiatkom deväťdesiatych rokov obsahoval okrem rádii všetkých druhov aj výrobu autoradii, reproduktorov, veží. gramofónov, kalkulačiek a počítačov. Po novembri 1989 sa dostal rovnako, ako väčšina výrobcov elektrotechniky v ČSFR do krízy. Od r. 1990 je v likvidácií. Archív výrobkov, ktoré boli v závode vyrobené od jeho založenia sa nenávratne stratil.

Pavol Rakovský

Použitá literatúra:

• Ravalico: Divy a záhady rádiových vln, Praha 1937
• Seger: Jak se lidé dorozumívali, Praha 1987
• Daneš: Za tajemstvím éteru, Praha 1987
• Tibenský: Priekopníci vedy a techniky na Slovensku, Bratislava 1986
• United States Patent Office
• Elektrotechnická ročenka ESČ ročník 1927, 1928, 1929
• Radarelt Wien, ročník 1934
• Rádioujság Košice, ročník 1931
• Rádioamatér Praha, príloha Novej epochy ročník 1922, 1923
• Radiojournal Praha, ročník 1932, 1933
• Radioamateur Wien, ročník 1929
• Radiojournal, časopis HRČS
  Dokumenty :: Články
  Vytvorené: 21.11.2007