Marconi s prístrojmi na New Foulande r. 1901

Narodil sa v Taliansku 25. apríla 1874 v bohatej aristokratickej rodine. Ako mladý študent si zriadil na povale otcovej vily v Pontecchio neďaleko Bologne malú dielničku, v ktorej konal svoje prvé pokusy. Pri experimentovaní mal neobyčajne šťastnú ruku, ale predovšetkým svojou bystrosťou, nadaním a usilovnosťou dosiahol pozoruhodných úspechov, keď pri svojich pokusoch duchaplne zlúčil všetky dovtedy známe zariadenia. Navštevoval prednášky známeho bádateľa prof. Righiho v Bologni, kde sa dozvedel predovšetkým o výsledkoch jeho prác. Righi zdokonalil vysielanie elektromagnetických vĺn. Zvýšil účinnosť Hertzovho iskrišťa tak, že medzi jeho dve guľové elektródy vložil ďalšie dve, takže iskrište bolo trojdielne. Prostrednú časť G. Marconi vložil do nádrže s olejom, aby zabránil oxydácii povrchu gúľ. Na prijímanie vĺn použil detektor (koherer) Calzecchi-Onestiho, profesora Beccariovho gymnázia v Miláne (podľa iných prameňov prevzal detektor od Popova). Použil zariadenie prof. Popova, pri ktorom kladivko signálneho zvonca pri zpätnom pohybe klepnutím na koherer porušilo spojitosť pilín a tým urobilo koherer znova nevodivým a teda schopným prijať ďalší signál. Na vysielacej strane použil Righiho trojdielne iskrište, pripojené na sekundárne vinutie induktora. K iskrišťu pripojil zvislý drôt tak, ako ho použil pre prijímač Popov a druhú stranu iskrišťa uzemnil. Touto mimoriadne šťastnou myšlienkou zvýšil množstvo vyžarovanej energie a tým aj účinnosť a dosah vysielača. Vysielacia anténa bola vtedy pri jeho prvých úspešných pokusoch vlastne jedinou novinkou, ktorú Marconi zaviedol. Na jar v roku 1895 sa Marconimu podarilo prvé úspešné spojenie, keď mu najatý vidiečan výstrelom z pušky oznámil klepnutie kladivka na zvonček, ktorý identifikoval príjem signálu, vysielaného z jeho dielničky na povale vo vzdialenosti pár sto metrov. Marconi pokračoval vo svojom bádaní, vylepšil detektor a dosahoval stále väčšie vzdialenosti. Ponúkol svoj vynález listom talianskej vláde ale ani mu neodpovedali.

V roku 1896 odcestoval na skusy do Anglicka, kde sa načas usadil u svojej tety v Londýne (Marconiho matka pochádzala z Británie). Tu sa zoznámil s vedúcim inžinierom štátnej telegrafnej služby sirom Wiliamom Preeceom, ktorý ho veľmi podporoval. V máji t. r. sa mu podarilo spojenie v bristolskom prieplave medzi Lavernock Point a Fiat Holm na vzdialenosť vyše 3 km. O niekoľko dní pod dohľadom štátnej komisie a za prítomnosti nemeckého profesora Slabyho zopakovali tento bristolský pokus, avšak tentokrát medzi Lavernock Pointom a Brean Down na vzdialenosť 13 a pol kilometra. Tento "úradne" potvrdený pokus sa všeobecne pokladá za dátum zrodu rádia. Na základe týchto výsledkov mu bolo udelené povolenie na založenie "Marconi's Wireless Telegraph Co" v Londýne, po dlhé roky najznámejšej a najväčšej spoločnosti, vyrábajúcej a dodávajúcej vysielacie a prijímacie zariadenia pre bezdrôtovú telegrafiu a neskôr rozhlasové vysielanie a prijímanie. V nasledujúcom roku 1897 prijal ponuku talianskej vlády a ďalšie pokusy uskutočnil v rodnom Taliansku. V júli dosiahol spojenie v zálive Spezia na vzdialenosť 18 km. Neskôr sa znova vrátil do Anglicka a dňa 28. mája 1899 dosiahol spojenie cez Lamanchský kanál medzi South Foreland a francúzskym Vimereux na vzdialenosť asi 50 km.

V roku 1900 sa Marconimu podarilo významné zlepšenie, keď vysielaciu anténu pripojil k oscilátoru cez indukčnú cievku. Tým sa z oscilátora, iskrišťa a primárneho vinutia cievky vytvoril kmitavý obvod, ktorý bolo možné zmenou kapacity kondenzátora ladiť. Výrazne sa tým zvýšila účinnosť a tým aj dosah spojenia.

O Marconiho vynález sa začala zaujímať britská správa pôšt a telegrafov. Čoskoro sa objavili prvé rádiotelegrafné stanice. Marconi bol na vzostupe, bol však potrebný pádny dôkaz o praktickej využiteľnosti jeho vynálezu. Na prelome storočí pracoval na uskutočnení svojho mladíckeho sna, dosiahnutia transatlantického rádiového spojenia. Za výdatnej pomoci význačných vedcov, m. i. Fleminga bola v Poldhe (Corvall) na anglickej strane zriadená vysielacia stanica. Vysielacia anténa mala podobu zvislého trojuholníkového vejára, neseného lanom napnutým medzi dvomi stožiarmi vysokými 52 metrov. Marconi dňa 15. novembra 1901 opustil Londýn. V Liverpoole naložil na parník "Sardínia" niekoľko debien s prístrojmi, dvomi balónmi a 6 drakmi a odplával na New Fouland, kde pristal v hl. meste Saint John’s 6.decembra. Prijímaciu stanicu vybudovali v neďalekých opustených vojenských ubytovniach. Ako prijímaciu anténu použil Marconi dvojlinku dlhú 170 m, nesenú drakmi. K tomuto riešeniu ho donútili búrky, ktoré opakovane zmietli anténne stožiare. V päte prijímacej antény bol umiestnený koherer, spojený slúchadlami. Pri pokusoch boli z Anglicka vysielané v dohodnutom čase série troch bodiek písmeno S Morseovej abecedy. Signál sa podarilo zachytiť 12.decembra. Úspech transatlantického spojenia vyvolal u amerických a talianskych vedcov nadšenie. Ostatní odborníci z Európy boli zväčša skeptickí. Protestovala najmä Angloamerická káblová spoločnosť, ktorá správne vytušila neželanú konkurenciu svojho monopolu transatlantického spojenia. Na počesť tohto úspechu bolo neskôr v Signál Hill National Histórie Park v Saint John s vybudované múzeum.

V Spezii v Taliansku bolo už v roku 1902 zriadené rádiotelegrafické oddelenie a v námornej akadémii v Livorne bola inštalovaná rádiotelegrafická stanica. Pôsobil tu mladý poručík markíz Luígi Solari , nadšený novým vynálezom a čoskoro sa stal Marconiho pravou rukou. Ten medzitým stále pôsobil v Anglicku. Solari odišiel so sprievodom kráľa Viktora Emanuela na lodi Carlo Alberto do Anglicka na korunováciu kráľa Eduarda VII. Cestou uskutočňoval pokusy s bezdrôtovou telegrafiou. Zachytil Marconiho signály vysielané v Poldhe na myse Lizard vo vzdialenosti B00 námorných míľ. Neskôr aj Marconi nastúpil na loď, ktorá viezla kráľa Viktora Emanuela do Kronštadtu. Dňa 12. júla 1902 zachytil na lodi signály, vysielané v Poldhe vo vzdialenosti 2000 km. O niekoľko dní neskôr mohol v Kronštadte predviesť ruskému cárovi kazetu na cigarety, v ktorej bol zabudovaný prijímač. Na palube Carla Alberta boli zabudované aj ďalšie zariadenia bezdrôtovej telegrafie, čím sa stala prvou vojenskou loďou na svete, ktorá bola vybavená rádiokomunikačnými prístrojmi. V roku 1909 obdržal Marconi Nobelovu cenu.

V období rokov 1919-24 boli obrovské rádiové stanice britského impéria nahradzované krátkovlnovými. Marconimu sa darilo nadväzovať spojenie v dopredu určených smeroch. Krátkovlnové pokusy konal už v roku 1896 na vlnových dĺžkach cca 30 cm. V dvadsiatych rokoch v Taliansku sa opäť vrátil ku krátkym vlnám. Pokusy konal v Sestri Levance, provincii Genova na pobreží Ligurského mora v zálive Tigullio na kopci 70 m nad hladinou mora na veži starého majáka 10 m vysokej (dnes Tore Marconi). V roku 1988 tam vznikol rádioklub z príležitosti Marconiho osláv a jeho čestnou prezidentkou sa stala markíza Cristina Marconi.

V tridsiatych rokoch sa pokúšal Marconi dlho o vysielanie na ultrakrátkych vlnách. Používal nový vysielač, modulovaný dlhou dvojdrôtovou linkou. Využíval pritom jedinú reflektorovú anténu súčasne pre príjem i vysielanie. V roku 1932 dosiahol dobré spojenie na vzdialenosť 840 km medzi Rocca di Papa pri Ríme a Cape Figari na Sardínii. Vysielal na vlne dĺžky 57 cm s energiou 1 W. Pri tejto príležitosti poskytol interwiev redaktorovi novín "Prager Presse", ktorý mu m. i. položil pichľavú otázku, či sa bude možné v dohľadnej dobe dorozumieť s Marsom. Senátor Marconi odpovedal: "Ak predpokladáme, že hviezdy sú obývané inteligentnými bytosťami, nevidím prekážky dorozumieť sa s nimi bezdrôtovou cestou“.

Rovnakú aparatúru, akú použil pri svojom spojení na ultrakrátkych vlnách používal neskôr aj pápež Pius XI na komunikáciu medzi Vatikánom a palácom Apostolico v Castel Gandolfo na vzdialenosť vyše 20 km. Dňa 30. júla 1934 predviedol Marconi využitie mikrovĺn pre rádiotelegrafiu a navigáciu lodí. Bez kompasu a so zastretými oknami veliteľskej kabíny viedol Marconiho jachtu Elektru jej kapitán medzi dvomi bojami, vzdialenými navzájom 100 m. Loď prijímala špeciálny navigačný signál z rádiomajáka na pobrežnej veži, ktorý pracoval na vlnovej dĺžke 63 cm. Reflektor v tvare paraboly vysokej 90 cm bol umiestnený za horizontálnymi prvkami antény. Anténa vysielača bola vychylovaná o uhol 14. Medzi dvomi horizontálne polarizovanými zväzkami vznikalo úzke pásmo ticha, ktoré loď sledovala. Tento systém, neskôr zdokonalený bol využívaný aj v leteckej prevádzke. Na tomto pobreží uskutočňoval Marconi aj svoje nasledujúce pokusy, ktoré podnikal až do svojej smrti v roku 1937.

Aktivita Marconiho, nadšeného vedcasamouka a neúnavného experimentátora bola takmer neuveriteľná. Bol nielen geniálnym bádateľom, ale aj vynikajúcim podnikateľom, organizátorom a propagátorom. Jeho zásluhy o vývoj všetkých oblastí oznamovacej techniky sú gigantické a nezabudnuteľné.